štvrtok 22. januára 2015

Brnenské architektonické prechádzky

Už na ne takmer vôbec nemám čas.
Po tých rokoch sa pozmenil aj ich koncept.
Primiešala sa do nich účelnosť, vždy sú spojené s určitým praktickým, jasne definovaným a väčšinou poznaným cieľom na ceste. 
Už to nie sú len spontánne výlety do neprebádaných miest na mape voľne plávajúc časom.
Napriek tomu vo mne vyvolávajú rovnaké pocity ako v začiatkoch.
Občas počas nich vydávam aj zvuky. Fascinácie, udivenia, uvedomenia si súvislostí, dania si dokopy nejakých okolností a vytvorení komplexného pohľadu.
Len tak sama pre seba.
Spoločnosť väčšinou nemávam  a v tých takmer prázdnych uliciach sa jej vyhýbam.
A hlavne som nadšená tým, že je furt čo objavovať.
Aj v Brne.
Občas niečo objavím v hlave, otvoria sa mi nové priehľady, ktoré vrhajú iné svetlo na skutočnosti, ktoré sa javili byť jasné. Nestojím si za postojom, je premenlivý ako vedomosti a krajina okolo. 


Ekonomická fakulta MU, časť, kde sa nachádza menza, ktorú teraz často navštevujem.
Stavba, ktorá ma poslednú dobu baví úplne najviac.
Sledujem jej premeny vplyvom ročného obdobia a počasia a vždy ma má čím zaujať.

Raz pri odchode z nej som sa konečne odvážila zabočiť doľava - do záhrady Národního centra ošetřovatelství a nelékařských zdravotnických oborů, ktorá je zrejme väčšinou voľne otvorená. Za odmenu som dostala priam zenové prostredie - južný svah Pisáreckého kopca zaliaty v slnku, starostlivo upravený trávnik plný výbežkov s rozsiatymi pravidelne usporiadanými kameňmi, zmeska drevín, opustený secesný domček, výhľad do záhrad naokolo, a okrem občasných preletov vtáctva božský pokoj. Možno aj bolo počuť nejaký ruch neďalekých Hliniek, ale zrejme mi bol vtedy na kilometre vzdialený.

Keď omrzí usporiadaný a upravený severozápad, treba sa vydať inými smermi za úplne iným typom vizuálnych zážitkov.
Vysadnutie na trase 12ky, prechod cez priemyselný areál priľahlý Industre, návrat hore po Masnej, zabočenie do uličky s poetickým názvom Porážka. Poklady na každom pohľade. Tie občas smerujú ďaleko za ploty, či do vnútra prázdnych, hnilobou voňajúcich priestorov cez rozbité okná.
Často ja smerujem do výšky na špičky, na múrik.
A vôbec sa necítim ako v Brne. Či. v 21. storočí. Či v Brne 21. storočia.
Prekonať takmer nevyužívané široké cesty, opustené výrobné priestory so širokou škálou doby vzniku, vpadnúť do mestského ruchu na Křenovej a rýchlo z nej zahnúť na chodník popri Svitave, počas dlhej cesty po ňom nakúkať do backstageov obrovských hál s odstavenými koľajnicami vedúcimi do ich útrob.
Vyliezť na železničný most, rozhliadnuť sa, úplne si zašpiniť boty od hliny a skĺznuť dole.



Cez pešiu lávku prejsť na druhý breh rieky do trojuholníku niekoľkých ulíc odseknutých Svitavou, železničnou traťou a časťou Zábrdovickej ulice s dávno nefungujúcimi textilkami.
Na konci ulice z jednej strany lemovanej alejou a riekou a ukončenej parčíkom s obrovskými stromami pred železničným mostom ma čakal skutočný skvost.
Nemohla som sa na túto stavbu vynadívať, a užívala som si to celkom dlho.
Dokonca bola aj otvorená, a nazrela som do chodby.
Začínali na nej stavebné práce, zboku už bolo niečo pristavené, takže zrejme to bolo prvý krát a naposledy.
Bohužiaľ v BAM o ňom nie je ani zmienka, narozdiel od Tyršovej obecnej školy o dve ulice ďalej.
Sobotné ulice boli zbavené ľudí, pocit ako pri hraní Mafie, nastevenie minima obyvateľstva a rozmýšlanie pri cestách ulicami.
Do úplne inej atmosféry v centre ma doviezla šalinka zo Starej Osady.



                                   Veveří. Hra domu na stavebnicu. (Viac info BAM.)


Hneď za rohom jedna z najkrajších bytoviek s nejasným osudom. 
O nej taktiež na BAMe.
Obe od Aloisa a Viléma Kuby.


Čerstvo zrekonštruovaná vila Stiassny s novootvoreným Centrom obnovy památek architektury 20. století.

Fotené na lomo LC-A od Lomography, filmy z DMky.
Rada by som pridala mapu toho výletu, ale je to ozaj značný kus cesty, ktorého detaily by sa v malom obrázku stratili. V prípade záujmu sa samozrejme neváhajte pýtať.

sobota 10. januára 2015

Proper bitch?

Bolo treba konečne trochu vyjsť zo zabehnutých koľají. Sú tu fotené takmer samé outfity na bežné nosenie, za dňa. Organizácia času príliš nedovoľuje tu mať niečo iné, pred párty by bolo pre mňa poslednou starosťou riešiť nejaké blogísky. Dôvodom, prečo ma to nikdy moc neštvalo je, že už dlhú dobu nosím na párty takmer to isté, čo cez deň, nerozlišujem kusy oblečenia na denné a nočné. Tento stav zrejme prirodzene vyplynul zo životného štýlu. Akonáhle sa však s opätovným príchodom školy zmenil, znova začínam mať chuť rozlišovať medzi formami hardcore normcore školských uniforiem, na ktoré som si zvykla cez deň a večerným ohozom. Do šatníka sa začínajú vracať výstrelky, ktorých tam kedysi bola plná kopa, ale poslednú dobu boli úplne ignorované, až vytlačené.
Kombináciou tuhej zimy a kožuchovej mánie posledných mesiacov k nim pribudol tento umelý červený.
Vracia sa aj chuť experimentovať s líčením, glitre sú síce stálicami, ale trblietavý tieň ako podklad je malý upgrade.
Pô krôčkoch opäť k jemnej excentricite, už mi to chýbalo.

Venujem Nele, ktorú v tomto stylingu úplne vidím, a ktorá mi chýba tiež!

fotky: Tomáš Gál
lokalita nie je dôležitá, je tma :)

čiapka: H&M
kožuch: second hand
náhrdelník: požičaný od Nely
+ random čierne veci, ktoré bližšie aj tak nevidno