nedeľa, 30. marca 2014

Časopis Ideat, marec 2014

Vybavujú sa mi scény, keď si des Esseintes, hrdina románu Naruby zariaďuje dom. Dlhé týždne skúša kombinácie farieb a materiálov, podrobne ich skúma v rôznom čase a svetle. Jeho práca je precízna, domyslená do posledných detailov, a všetko v nej má svoj význam. 

Predstavte si súčasného „milovníka interiérového minimalizmu“. Preto úvodzovky, lebo tých skutočných takmer nenájdete, v minimalizme, ktorý útočí na naše pocity z interiérových blogov, sa reálne veľmi žiť nedá. Preto úvodzovky, lebo za minimalizmus je v poslednej dobe často chybne považované natrieť celý interiér na bielo. Prečo? Vráťme sa o pár viet dozadu. Lebo spraviť to inak je vedou a umením. 

Fotky rozkliknúť, pohodlne sa usadiť a premýšľať nad predkladanými kombináciami. 




Ideat Magazine
autoportréty fotografky Ahn Jun. Tomu vravím prepojenie s priestorom.




































Francúzsky časopis Ideat je po Paulette druhým veľmi príjemným prekvapením. Takmer každé číslo je tematicky na niečo zamerané, témy sa opakujú, toto sa venuje umeniu, avšak ja som sa rozhodla podeliť prevažne o interiérové fotky, ktoré sú v tomto čísle hojne zastúpené, a sú skutočnou pastvou pre oči. 
Peknú nedeľu.

štvrtok, 27. marca 2014

Vzorovaná čiapka vtedy a teraz

Prvý príspevok z nového seriálu Before it was cool, kde spájam módu z detstva s tou terajšou. 

Neviem, kde až siaha história tejto čiapky, je však veľmi pravdepodobné, že ju ešte bude mať dlhú. Nosila ju dokonca aj moja mama (prvé foto) a zbaviť sa jej sa určite nechystám, takže sa možno dočká aj ďalších generácií. V detstve patrila medzi moje najobľúbenejšie, a to aj vďaka obrovskému farebnému brmbolcu. Ten keď odpadol, skončila asi na desaťročie v krabici so zimnými doplnkami. Odtiaľ som ju pred pár rokmi vytiahla a radosť z nej pokračuje.

90's peklo outfit. Takých už ale moc nebude.
Tomáš Gál
skokom šokom po detských fotkách niečo súčasnejšie. Jeptiška alebo Nymfomanka?
Tomáš Gál
Tomáš Gál
Tomáš Gál
Tomáš Gál
Tomáš Gál

Tomáš Gál

súčasné fotky: Tomáš Gál
gifko za Kinom Art, zvyšok v Tyršovom sade, posledné dve zdravá vývarovňa Oáza na Slovákovej, Brno
okrem čiapky je vintage aj sveter, zvyšné veci zo sekáča

nedeľa, 23. marca 2014

Fotovýlet na konečnej

Podľa fotiek vyzeráme na mierne autistickú výpravu. 
Decká z centra na konečnej. 
Mužskú zostavu Libora a Vladana z Konečná: Brno doplnilo nežnejšie pohlavie v mojom a Anninom zastúpení.

fotky, gifká: Libor Galia
miesto: konečná šalinky linky číslo 4, Brno, Obřany, Babická. (Nabudúce o tom viac.)

Libor Galia

Libor Galia

Libor Galia

Libor Galia
Započutý útržok z rozhovoru: Poslední dobou sem z centra jezdí čím dál víc smraďochů.
Libor Galia

Libor Galia
V znamení fet je môj život. Na upchatý nos mi najlepšie pomáha šňupací tabak.
Libor Galia

Libor Gali

na sebe mám:
baloňák, rifle, kabelka, šál: second hand
boty: vintage
tričko: army shop
okuliare: C&A
kožušina: už neexistujúci obchod v Prahe
deka na zahriatie: Annina

nedeľa, 16. marca 2014

Before it was cool


Práve na Vás pozerá fotka mňa z roku 1997. A podobných ich bude pozerať viac, vďaka novej nepravidelnej rubrike mapujúcej predovšetkým moje outfity z 90tych rokov. A prečo to vôbec robím?

  • z detstva mám obrovské množstvo fotiek, ktoré oceňujem ako pre ich dokumentačnú, tak umeleckú hodnotu. V dnešnej digitálnej dobe to samozrejme nie je nič neobvyklé, ale vtedy bolo. Každé políčko vo foťáku sa rátalo a zachycovalo niečo odlišné, jedinečné a neopakovateľné. Napriek tomu, že sú v hmotnej podobe, a nie len v zložkách v počítači, sú poväčšine uložené v albumoch v krabici či knižnici a to je škoda. Prípadnej výstave by som sa nebránila, ale zatiaľ som sa rozhodla maličkú časť z nich ukázať svetu aspoň takto
  • ešte som ani nevedela hovoriť, ale keď sa mi nepáčilo, čo mi bolo obliekané, dávala som to patrične najavo, až kým nebolo po mojom. A keď už som bola trošičku väčšia, kombinovaním oblečenia som sa dlhé roky bavila a vždy večer pred školou chystala. (Toto mi ovšem nevydržalo, teraz riešim všetko na poslednú chviľu.) Takže predkladané kombinácie vznikli do veľkej miery mojou zásluhou.
  • väčšinou to nebude nostalgicko-humorná spomienka na šialené 90ky, ktoré by si dnes už radšej nikto neobliekol. Mala som šťastie na kvalitné a pekné oblečenie zo západu, ako aj množstvo doma ušitých vecí. (Nie je to žiadne chválenie, hovorím o šťastí a je to môj subjektívny pohľad.)

1994
  • a konečne prichádzam k tomu najdôležitejšiemu a pre mňa rozhodne skutočne zaujímavému poznatku: zistila som, že určité princípy v obliekaní mám v sebe zakorenené už od malička a v posledných rokoch (po období pubertálneho hľadania a experimentovania) som si všimla akýsi podvedomý návrat k nim. Súvisia predovšetkým so zdedenými faktormi: životným štýlom (nosenie masívnejšej, turistickej obuvi), estetickým pohľadom na svet (pekné a slušné veci aj do prírody) a množstvom ďalších, na ktoré som ešte neprišla, ale je zaujímavé ich skúmať. Príkladom je moja veľká obľuba pančúch v súčasnosti - jedným z dôvodom môže byť aj to, že som k nim nikdy nemala odpor, keď som bola malá. (Ako mala asi väčšina súčasníkov či starších ročníkov, ktorým boli v detstve nútené.) Ale napríklad obľube vytŕčajúcich ponožiek v sandáloch/topánkach som ešte neprišla na koreň. 
  • s predchádzajúcim bodom súvisí aj moja obnovená veľká láska ku sukniam a šatom. V detstve som totiž niekoľko rokov mala obdobie, keď som odmietala nosiť nohavice, za každých okolností a počasia to museli byť len sukne a šaty. (Vo fujavici som mala samozrejme nohavice, akonáhle som prišla niekde dnu, prezliekala som sa.) V poslednej dobe sa k tomu trochu vraciam, sukne som dlhé roky takmer nenosila, presvedčená, že mi skoro žiadna nesedí. A teraz sa začali pomaly hromadiť v skrini - a hlavne myšlienky na ne v hlave.
  • aktuálnosťou nie sú len určité modelové kombinácie, ktoré furt nosím, ale aj pár kusov oblečenia, ktoré mi ostali z detstva, a dajú sa stále využívať. U nás sa nič nevyhodí, sme zberatelia, a veci čo sme nikomu nedarovali ostali, a ja som rada, keď ich môžem zrecyklovať.
  • v neposlednej rade môžu fotky slúžiť ako prípadná inšpirácia, ak sem zavítajú nejaké maminky. Detská móda ide aj bez tej ružovej mačky.

1998
Rubriku som nazvala Before it was cool. Výklad je tak trochu ponechaný na každom z Vás. Pôvodne na začiatku malo byť umiestnené ešte jedno, mnou veľmi nenávidené slovo, hoci dosť výstižné. Ale práve vďaka tomu, že ho nepoužívam, rozhodla som sa ho tu nedať. Zrejme naň veľmi ľahko prídete :)


Typy príspevkov budú rôzne. Najbližšie sa tešte na vec, ktorú som nosila aj vtedy, aj teraz.
Stay tuned!

pondelok, 10. marca 2014

Odvrátená strana Lyonu

Nečakajte z môjho výletu do Lyonu žiadne turistické fotky malebných uličiek v Starom Lyone (ktoré mi dosť pripomínajú Malú Stranu), katedrálu, operu, kaviarne na rozľahlých námestiach ani naleštené výkladné skrine. Pozrieme sa na druhú stranu. 
Už v Ženeve stačil malý trik, po východe z vlakovej stanice nezamieriť s davom smerom do centra, ale vydať sa na opačnú stranu. Tam ma čakala malá štvrť Les Grottes plná umelcov, v Lyone to po vystúpení z vlakovej stanice Perrache a zamierení na juh bola štvrť Confluence. Celé centrum Lyonu leží na akomsi poloostrove medzi riekami Rhône a Saône a Confluence je posledný výbežok, pod ktorým sa zlievajú. Teda trochu odrezaná od mesta. Pred pár rokmi že vraj len hnus a špina, dnes rozvíjajúca sa oblasť. (Cítite tam tiež nejakú spojitosť s brnenským Južným centrom? A to samozrejme narážam na hnus a špinu oddelenú od historického centra vlakovou stanicou.)
Každopádne po ceste po nej som taký pocit nemala. Ulíc málo, prázdne, autá takmer neprešli. 
A na konci čakalo prekvapenie.
Táto ozrutnosť pripomínajúca znetvorený vrak lode je stavajúce sa Musée des Confluences.



















Projekt Tonyho Garniera z roku 1924 pre toto miesto.
Foto z malej výstavy urbanistických zámerov Tonyho Garniera v Musée des Beaux Arts.


















Prekvapením naopak príjemným bol nový most pont Raymond Barre pre peších, cyklistov a električky.
Po ňom som prešla do okresu Lyon 7.



















Jedna z najslávnejších stavieb Lyonu nie je až tak často navštevovaná, lebo leží dosť odveci. Halle Tony Garnier (1908-1928). Pôvodne mala slúžiť medzinárodnej výstave, avšak cez prvú svetovú vojnu bola skladom munície, neskôr zvieracím trhom. Prešla rozsiahlami rekonštrukciami a úpravami a dnes slúži pre veletrhy či koncerty. Musím však povedať, že ma dosť sklamala. Bola obohnaná ozaj škaredým plotom, vstupné pavilóny sa opravovali, nedala sa ani poriadne odfotiť (len cez pletivo). Z fotiek čo som si pozerela predtým, som akosi naivne čakala otvorené námestíčko s mestským životom. 



















zo zadnej strany



















kresba Tonyho Garniera























neďaleká škola






































Cité Jardin Gerland (1924-1932). Záhradné mestá sú vo Francúzsku skôr raritou. A predstavujú si pod nimi niečo úplne odlišné ako u nás. Napríklad ako zoskupenie bytoviek. Aspon že stáli relatívne samostatne, usporiadané do neurčitých útvarov.



















Konkrétne tieto boli stavané pre robotníkov z blízkych tovární, a ich funkcia sa dnes veľmi nezmenila, stále slúžia pre chudobné vrstvy obyvateľstva.



















V strede miesto pre ihriská, lavičky a stromy. Spievali vtáčiky a nikde ani živej duše.



















Na záver niečo pozitívne, tento detail fasády ma zaujal naopak príjemne.


























Po tejto prechádzke som sa cítila trochu otrasená. Asi tomu dodávala svoje aj skorá ranná sobotňajšia hodina, preto bolo v uliciach málo ľudí. A keď nejakí šli, bála som sa ísť s foťákom na krku. 
Ale dostal ma z toho návrat do centra, pivo, káva, umenie a samozrejme obchody :D